Pri šikanovaní hovoríme o účastníkoch šikany (aktéroch šikany) spravidla ako o obetiach a agresoroch. Kto je kto?
AGRESOR alebo násilník je ten, kto niekomu ubližuje, niekoho šikanuje alebo týra. Zriedkavo sa označuje aj ako šikanovateľ. Agresormi môžu byť tak ženy ako aj muži (chlapci aj dievčatá). Agresor chce byť dominantný, ovládať druhých a mať nad nimi navrch. Bezohľadne sa presadzuje na úkor druhého.
Agesorov v školskom prostredí môžeme rozdeliť na 2 základné druhy:
1. Príležitostný agresor, ktorý sa k šikanovaniu uchyľuje len občas, keď sa mu to hodí. Reaguje prudko a emocionálne.
2. Chronický agresor, ktorý sa správa agresívne väčšinu času, má problémy sa kontrolovať.
Už dávno neplatí mýtus, že by agresor musel byť vždy len väčší, silnejší alebo „hlúpejší“ ako ostatné deti. Existujú rôzne formy šikany a šikanovania a agresori vedia byť častokrát veľmi nenápadní, sofistikovaní a metodickí. Často sa stáva, že agresor dokáže šikanu dlhodobo veľmi dobre skrývať a na jeho aktivity sa príde až po dlhšom čase či úplne náhodou.
Agresorom sa môže stať akékoľvek dieťa v prípade, že sa ocitlo (v pre neho) náročnej životnej situácii. Najčastejšie agresívne správanie u detí spúšťajú problémy doma alebo v škole, nadmerný tlak na dieťa, neuspokojovanie základných potrieb dieťaťa, nevhodne zvolený výchovný štýl, nedostatočný pocit vlastnej hodnoty či nezdravé sebavedomie (prinízke či privysoké).
Agresívne správanie u dieťaťa takisto vôbec nemusí byť vina rodičov či školy. Ak sa dieťa dostalo do pozície agresora, potrebuje našu pomoc rovnako ako obeť šikany. Agresora nemôžeme unáhlene odsúdiť či zavrhnúť. S týmto dieťaťom je potrebné začať cielene pracovať.
OBEŤ šikany je ten, komu je ubližované, kto je alebo bol šikanovaný. Obeťou sa môže stať ktokoľvek. Obeťou sa môže stať napríklad dieťa, ktoré prišlo do kolektívu ako nové, ktoré je nejako odlišné. Odlišnosť je napríklad to, keď má dieťa iné záľuby ako rovesníci, nápadný vzhľad (nosí strojček, okuliare, bacuľaté, pehavé, nízke, vysoké a pod.), je plaché či má nízke sebavedomie. Táto odlišnosť pritom môže byť dokonca aj pozitívna (napríklad dobre sa učí, má krajšie oblečenie, lepšie sociálne či rodinné zázemie a pod.)
Aj tu musíme vyvrátiť mýtus, že obeť šikany si za šikanovanie môže sama. Nie, nemôže. Rovnako tak nie sú vhodné odporúčania, že by sa obeť šikanovania mala „začať brániť“ či „zmeniť svoj prístup“. Rodičia aj učitelia práve tu robia pomerne veľkú chybu. Obeť šikany si nevie a nemôže pomôcť sama. Potrebný je zásah zvonku a pomoc okolia. Až následne je možné pracovať s dieťaťom a pomôcť mu zvýšiť sebavedomie a ukázať mu ako si vie a správne stanovovať hranice či riešiť vzniknuté problémy včas, už pri ich prvých náznakoch.
Ako publikum, alebo ako prihliadajúci či diváci sa označujú tí, alebo ten, kto šikanu síce videl, ale nebol jej priamym účastníkom. V školskom kolektíve to môžu byť ostatní spolužiaci, ktorí nevedeli ako reagovať, alebo sa rozhodli nezapojiť sa. Tzn. prizerali sa, obeti nepomohli ani jej nijako neubližovali. Je možné, že časom sa aj niektoré deti z publika stanú agresormi (pridajú sa k posmievaniu sa, urážaniu a pod.) Prihliadajúcim deťom nemôžeme zazlievať, že obeti nepomohli či to, že nevedeli ako majú správne reagovať. Je to úplne bežné a prirodzené.
Často sa stáva, že aj prizerajúce deti, ktoré sú takto nedobrovoľne zapojené do šikany môžu byť touto situáciou veľmi hlboko zasiahnuté či traumatizované. Nevedia ako správne reagovať, môžu byť zmätené či rozrušené. Samy môžu mať strach. Ak aj vedia, že to čo sa deje nie je správne, nechcú na seba upriamiť pozornosť a stať a ďalšou obeťou.
Šikana sa teda dotýka celej skupiny spoločenstva či triedy. Pokiaľ ide o šikanu medzi deťmi, je nevyhnuté aby sa s kolektívom začalo pracovať a aby im dospelí (učitelia, rodičia, psychológovia a pod.) poskytli pomoc. Neriešená šikana môže zanechať hlboké následky nie len na obetiach a agresoroch, ale na celom detskom kolektíve.
