Mala som vtedy 14 a rodičia sa rozviedli. Neklapalo im to už dlho a často sa hádali. Ja aj brat sme si na to už celkom zvykli. Stále sme ale dúfali že sa to nejako spraví. Že spolu budú vychádzať ako predtým keď sme boli malí. Keď si mama našla priateľa rozviedli sa rýchlo a my sme sa k nemu museli presťahovať aj s mamou.
Býval na opačnej strane mesta a tak som aj ja aj brat musela zmeniť aj školu. Neznášala som to sťahovanie a nový byt a potom som už úplne neznášala aj novú školu. Tú najviac na svete. Prečo? Pripadala som si tam ako z Marsu. Aj keď som celý život vyrastala v tom istom meste tie decká som nepoznala. Nikdy som ich nevidela.
V škole boli úplne iné skupinky ako u nás. Bavili sa všetci spolu, baby aj chalani. Len so mnou sa nebavil nikto. Bola som pre nich vzduch. Keď som sa niečo spýtala tak sa tvárili, že tam nie som, lebo ja som tam “tá nová a divná”. Alebo sa tvárili a prevracali oči, že som trápna a že neviem kde čo je (učebne a tak). Nikto sa ma nezastal a ani sa so mnou nebavil. Sedela som sama a ak nebolo miesto a niekto si napríklad na Angline musel ku mne sadnúť tak si sadol úplne na kraj (boli to len baby) lavice a odťahovali sa odo mňa. Neodpovedali mi ani dôležité veci do školy. Keď som chýbala a nemala som úlohy mala som smolu. Nikto mi nič nechcel povedať ani požičať.
Mama mi to nechcela veriť, myslela si, že zlé zámky (lebo som sa zhoršila) sú moja vina a že trucujem pre jej nového frajerova lebo že ho neznášam. (Neznášala som ho, aj stále neznášam, ale to s tým nič nemalo…) Na všetko som bola sama, tak ako som si mohla poradiť? Všetci si radili, odpisovali, robili spolu projetky, flákali sa a ja som bola len ja a vždy som si to odskákala zlými známkami. Najhoršie ale bolo to, že postupne si o mne začali hovoriť v škole divné veci. Stále si niečo šepkali keď som odpovedala pred tabuľou alebo keď sa ma učitelia niečo pýtali, tak na mňa stále zízali a blbo sa tvárili alebo sa smiali a šepkali si niečo. Inak, učitelia, tiež nepomáha keď niekoho voláte ty nová…
Najprv som chcela asi aj zapadnúť ale potom mi to bolo jedno. Aj keď som sa obliekla rovnako, počúvala rovnakú hudbu stále som bola pre nich iná, lebo sa poznali od začiatku a mňa nie. Chápem, že by bolo horšie keby ma bili alebo také, lebo aj to sa niekde deje a že by som sa možno nemala ľutovať, ale aj ignorácia a posmešky bolia. Na strednú som šla naschvál na intrák aj keď som chcela ísť na gymko lebo som nechcela zostať doma. Ale vraj keď som sa zhoršila tak by ma na gympel ani nevzali.
Mama sa s jej frajerom potom aj rozišla a my teraz bývame u babky. Tam je to tiež hrozné, ale chodím tam málo. Keď môžem, teda keď som mohla tak som zostávala na intráku. Bývam s dvoma babami už od prváku a tie sú celkom fajn. Zvykli sme si na seba ale stále mám blbý pocit keď som vo vlaku alebo v autobuse a niekto na mňa pozerá (alebo si len ja myslím, že na mňa pozerajú ako v škole). Na škole mám len pár ľudí s ktorými vychádzam, ale nie sú to priatelia.
Minulý mesiac som mala 18 a nemala som ich ani s kým osláviť. Nemala som komu zavolať a do toho ešte táto pandémia a obmedzenia. Neviem či budem ešte ľuďom veriť. S bývalými spolužiakmi si občas napíšeme ale je to také iné, lebo oni spolu zostali a ja som musela ísť preč (myslím z prvej školy). A tiež tomu nerozumejú, lebo keď som im písala čo je zač nová škola tak mi radili sa prihovoriť a pod. a to mi vtedy radila aj mama. Je mi smutno a asi aj preto to sem píšem.
Ďakujem za vypočutie a prečítanie. Ak by to malo niekomu pomôcť budem rada že som pomohla aj ja. A ak by som mala niekomu niečo odkázať, tak by to bolo, že by sme mali dať ľuďom aspoň šancu a vy čo takto šikanujete niekoho – preberte sa! Nie ste lepší ako si o sebe myslíte. Keď šikanujete ste horší. Niekto tam možno ani nechcel byť, ale musel a tiež sa mu to nepáčilo! Ďakujem ak ste sa dočítali až sem.
(Annie, 18 – SŠ)
