Ahoj … príbehy so šikanou sa týkajú detí, ktoré mali nadváhu a kvôli tomu sa im posmievali. Môj príbeh je presne opačný… Dnes už som za tým, liečim sa a tak už o tom viem hovoriť. Na základnej škole, mala som tak 13-14 rokov som začala trpieť mentálnou anorexiou.
Vtedy som si myslela, že to zvládam a že taká proste som a že je to v poriadku. Chcela som byť štíhla a krásna a tak aj šťastná. Chudla som postupne, odmietala som jedlo, hovorila som, že nie som hladná, že už som jedla, desiatu som vždy niekam zahodila a veľa som cvičila a plávala. Dlho som si myslela, že to zvládam a že je to môj životný štýl. Keď som chudla tak ma všetci aj učitelia najskôr chválili, že vyzerám dobre, že som niečo zhodila a že som pekná. Chudla som stále ďalej a už začali mať aj nevhodné poznámky, že som ako kostra, že som priveľmi chudá, že by mi doma mali dať najesť, že mi trčia rebrá a také, ale to so vôbec neriešila. Ani som to nebrala ako šikanu, len ako blbé poznámky. Hovorili mi to aj učitelia aj spolužiaci. So spolužiakmi som si ale nerozumela a tak som to neriešila, proste bol to ich názor a mne to bolo jedno. Do školy som nosila veľké mikiny aby mi dali pokoj a aj preto, že mi stále bola zima…to je pri anorexii bežné, lebo máte málo tuku a telo sa rýchlejšie prechladí… Bolo to tak asi rok a potom sa môj stav zhoršil. Doktorka ma poslala aj na hospitalizáciu, lebo výsledky testov mi dopadli zle a doma som nevedela nič pribrať ….to sa ale týka liečby.
Problém bol, keď som sa zase musela vrátiť do školy. Neviem ako sa to stalo ale v škole všetci vedeli, že som bola hospitalizovaná!!! Myslím, si že keď to mama povedala triednej tak tá to povedala aj v škole, ale keď som sa na to pýtala, tak povedala, že to nepovedala ona… Keď som sa vrátila do školy vždy si niečo šepkali, ukazovali na mňa a ohovárali ma. Nerozumeli čo mi bolo ale ani to nechceli naozaj nič vedieť. Vedelo sa, že som mala anorexiu, ale nechápali to a vznikali z toho hocijaké divné fámy o mne… bola som pre nich divná a chorá na hlavu… Niekto sa z nich na nič nikdy neopýtal len ma odsudzovali…pozerali sa, či niečo jem alebo pijem a ak áno, tak koľko. Často som započula rôzne vtipy o liekoch na hlavu a o blázinci a také… raz niekto pripol na nástenku v triede aj vytrhnutý článok z časopisu o psychiatroch a tak… Vtedy som fakt potrebovala len niekoho, kto by mi s tým pomohlo alebo to aspoň trošku pochopil, ale úplne ma odstavili z kolektívu. Kamarátov som mala len na instagrame medzi babami, čo boli v nemocnici so mnou a vedeli čo prežívam. Stále sme v kontakte. Keď som sa aj snažila o to, aby to v škole bolo zase normálne nešlo to …. keď sme boli len dve s niekým, tak to bolo v pohode, ale zase potom v triede alebo na cvikách sa tvárili, že som iná a že tam nepatrím alebo som bola pre nich vzduch… Akokeby keď boli všetci celá trieda spolu tak sa to nad nami vznášalo ako veľký tmavý mrak a ja som to nevedela so všetkými vyriešiť a zastaviť to sama… Vtedy mi to strašne zle padlo. Aj sme hovorili doma o zmene školy, ale nechala som to tak… Nesmejte sa nikomu, keď neviete čo prežíva a hlavne nie vždy šikanované bývajú len „tučné deti“…. šikanujú aj tie „chudé“… a hlavne … stop body shamingu! Do toho kto a ako vyzerá nikoho nič nie je… tak to prosím nikdy nekomentujte….
B.
