Dobrý deň mám vlastné skúsenosti so šikanou a mobbingom na pracovisku. Posielam Vám moju výpoveď :
Píšem dva dátumy narodenia. Prvý keď som sa narodila ako dieťa mojim rodičom, a druhý bol deň narodenia po prekonaní ťažkej mozgovej príhody. Ale život ide ďalej, pokračujem v charizme danej mi zhora – rozdávam lásku. Pracovný pomer na umeleckej škole mám od roku 2007, ako pedagóg výtvarného odboru. Začínala som so 45 žiakmi. Vyčítajú mi perfekcionizmus, ale do čoho sa zahryznem, to chcem aj stráviť. Postupne mi narastal počet žiakov, práce žiakov boli a sú nádherné umelecké diela. Robili sme vernisáže, dosiahli sme súťažné celoslovenské ocenenie Kalendár roka v otvorenej súťaži kde sa zúčastnili aj profesionáli, stalo sa tak v školskom roku 2009 / 2010, ako jediná škola na Slovensku sme dosiahli prvé miesto. Práca mojich žiakov, teda moja práca, bola medializovaná. Zrazu som zistila s nemým úžasom, ochrnutá prekvapením, že môj úspech sa stal bariérou medzi mnou a mojimi kolegami. Bola som Zamestnanecký dôverník, bola som v Rade školy, a zrazu som všade bola oddelená od ostatných, všade odo mňa odstupovali bokom a dávali mi najavo že som nežiaduca.
Od momentu vyhlásenia výsledkov Kalendára roka som začala vnímať zlý prístup
k mojej práci na škole. Záznam akcií vernisáží žiakov ktoré som organizovala s
úspechmi, boli zrazu odmietané a neboli zaznamenané do kroniky ZUŠ.
Odmietali úspechy mojich súťažiacich a moje úspechy bez uvedenia dôvodu.
Sabotovali moju prácu, poškodzovali aj deti, nielen mňa. Deti oberali
o zadosťučinenie. To si neuvedomovali? Išlo im iba o sabotáž mojej práce? Alebo
chceli sabotovať aj snahu detí?
Zistila som nesprávne vydávanie a zúčtovanie stravných lístkov v roku 2011, lebo som dostala indície a overila som si to. Moja dobromyseľná snaha zamedziť podvodom, alebo napraviť omyly – ak to boli omyly, mi priniesli prenasledovanie. Predchádzajúci pán riaditeľ ma v r. 2011 zavolal, a navrhol mi aby som podala žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru. Nepodala som, a nasledovalo disciplinárne opatrenie za niečo, za čo sa nikomu nedávalo.
Oslovila som vedúceho odboru školstva, hlavného kontrolóra a primátora. Ani jeden nenašiel odvahu, takže ani jeden mi nedal žiadne stanovisko. Stále som sa bránila, postupne som začala navštevovať lekára a od roku 2012 som v pravidelnej starostlivosti lekára. Konštatujem, vedenie školy ako mobbéri mi poškodili zdravie. Snažila som sa o spoluprácu, zo strany zamestnávateľa som bola ignorovaná a moja práca bola sústavne sabotovaná. Táto pekelná situácia na pracovisku bola neúnosná.
V roku 2013 som sa obrátila na Mestský úrad so sťažnosťou adresovanou
vedúcej oddelenia školstva mládeže a športu. Tá bola následne u nás na pracovisku ZUŠ, a rozdala zamestnancom dotazník zameraný na mobbing a bossing na pracovisku. Riaditeľ sa vyjadril, že mobbing sa na škole nevyskytuje. Obrátila sa aj na Inšpektorát práce. Tento oslovil Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Analýza výsledkov Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie potvrdila výskyt šikanovania – mobbingu v kolektíve zamestnancov ZUŠ. Vypracovali odporúčania:
1. Pri porušení pracovnej disciplíny zamestnancov je potrebné, aby riaditeľ postupoval v zmysle ustanovení Zákonníka práce.
2. Do pracovného poriadku školy včleniť „Antimobbingové opatrenia“, napríklad
dôsledné vyšetrenie aj najmenšieho výskytu mobbingu, ustanovenie dôveryhodného zamestnanca školy s prirodzenou autoritou u kolegov, ktorý bude riešiť všetky prípady mobbingu formou mediácie.
Napriek tomu zlá atmosféra na pracovisku trvá a spôsobuje mi veľké zdravotné
problémy ktoré vyvrcholili práceneschopnosťou. Mala som veľa priaznivcov, vernisáže navštevovalo veľa hostí, ale situácia sa vyvíja zo strany vedenia školy tak, aby som rozviazala pracovný pomer. Aj nový pán riaditeľ požiadal Úradu práce o súhlas na rozviazanie pracovného pomeru so mnou. Nikto z vedenia školy ma o tom neinformoval. V roku 2014 som dostala odvahu a vystúpila som na mestskom zastupiteľstve. Na moje vystúpenie reagoval len jediný poslanec ktorý si vážil moju prácu na škole. Uverejnili ma v miestnych novinách, ale už ako „bývalú zamestnankyňu“ školy aj napriek tomu, že som stále zamestnanec školy. Je to strašne odporné. Na vlastnej koži cítim nespravodlivé a agresívne jednanie „zhora“. Som z toho veľmi smutná, že také niečo je schopný robiť človek. Je to človek? Som za dobro. Musíme sa snažiť o dobro človeka, o dobro celej spoločnosti. Verím, že spoločnými silami sa k nemu dopracujeme. Každý máme vieru, niekto kresťanstvo, niekto má nejakého anjela, aj nado mnou bdie jeden. V r. 2009 som bola vyhlásená za ženu roka, a odvtedy sa voči mne začalo zlo doslova organizovať. Arogancia voči mojej osobe vrcholí v tomto roku. Bola som v súdnom spore s bývalým zamestnávateľom, súd som prehrala.
Ďakujem za Vašu pozornosť.
– Alena K.
